Medzi záplavou príspevkov o požiari hradu Krásna Hôrka koluje na Facebooku aj otázka v približnom znení: ako je možné, že Tatári v 13-tom storočí hrad zničiť nedokázali a dvom deťom v 21-vom storočí sa to podarilo? Odpoveď je banálne jednoduchá. V stredoveku by hrad nebol obrastený krovím - ako fakľa pripravená na vzbĺknutie. I keď väčšinou sa v spoločenských sporoch moje sympatie prikláňajú k ochranárom, tu by mala mať ochrana pamiatky jednoznačne prednosť pred ochranou prírody. Krík dorastie, ale gotickú pamiatku si odznovu nevytvoríme. pokračovanie článku
Ľudia sa presúvajú ako podenky. Z vyšších popudov. Húfne. Z podhľadu jednotlivca sa o vlastnom presídlení alebo zotrvaní na mieste rozhoduje každý sám. Z nadhľadu veľkých čísel, ľudí aj rokov, sú ľudia (spolu so zvieratami) trpne prelievaní medzi kontinentmi po prírodných diaľniciach, analogických s morskými prúdmi v svetovom oceáne. pokračovanie článku
v prstoch s gélovými nechtami si nechala pripáliť slimku. pokračovanie článku
Islam považuje možnosť obháňania pozemskej krásnej panny nebeským Bohom (v štýle Diovho záletníctva) za rúhanie sa a zradu monoteizmu. Verí v sedem prorokov (medzi nimi Abrahám, Noe, Mojžiš, Ježiš a ďalší), z ktorých Mohamed bol posledný a priniesol „najčerstvejšie správy“. Spásu dosiahneme dodržiavaním pokynov hociktorého z týchto prorokov, pravda, najistejšie dodržiavaním pokynov Mohamedových. pokračovanie článku
Sú dva druhy vedomia – primárne , vlastné (pravdepodobne) väčšine cicavcov, (pravdepodobne) väčšine vtákov, ale (najskôr) nie plazom, obojživelníkom a rybám. A potom sekundárne (vedomie vyššieho rádu, vedomie toho, že vnímame), vlastné pravdepodobne iba človeku rozumnému. pokračovanie článku
60 000 rokov - to je 2400 generácií. Keby príbeh o odchode z Afriky rozprával vždy najstarší z kmeňa generácii svojich pravnukov (a z nich ten, čo by dožil, zase svojim pravnukom), príbeh by zaznel iba 800 krát. Všetci ľudia sveta patríme k jedinému druhu, hovoríme niektorým z variantov modernej reči, všetci zdobíme a častokrát aj maľujeme svoje telá, vytvárame a počúvame hudbu. Pomáhame si a liečime sa navzájom. Všade na svete je (alebo bola) uznávaná nejaká forma šamanizmu (zposvätnenia a využívania zmenených stavov vedomia). Tieto veci spolu súvisia... pokračovanie článku
Tých, čo boli sme zanechali v africkej lesostepi pred dvomi miliónmi rokov. Urobme si momentku Afriky tých čias : rastlinami sa živil mohutný Paranthropus robustus, všežraví boli Homo habilis, Homo rudolfensis, africkým pralesom sa preháňali šimpanzy, bonobovia a gorily. Tvory Homo habilis a Homo rudolfensis (druhý z nich predstavuje bočnú vetvu, napriek väčšiemu mozgu mal telesne o dačo bližšie k Paranthropovi) boli nazvané druhovým menom človek najmä z úcty ku kamenným nástrojom, ktoré zrejme vyrábali (tzv. olduvajská kultúra, ostré neforemné odštiepky kameňa, prekvapivo užitočné pri porcovaní zvierat). Vzhľadovo (prispôsobenie dolných končatín na šplhanie a pod.) to ale boli skôr opoľudia, niektorí vedci preto presadzujú skôr označenie Australopithecus habilis a Australopithecus rudolfensis. O niečo neskôr (najstarší nález bol datovaný do obdobia pred 1,8 miliónmi rokov) sa ale objavil tvor, ktorého sa už nikto nerozpakuje nazvať človekom. pokračovanie článku
Urobiť pár krokov dokážu všetky opice, netreba na to zmenu kĺbov. Možnože chôdza vznikla pri brodení východoafrických riek a jazier Veľkého riftového údolia, (puklina po odtŕhajúcom sa východnom rohu Afriky). Chôdza je po plávaní druhý najlepší možný prechod hlbšou vodou. Ak niečo nesieme v rukách, tak najlepší. Kráčaním sa uvoľnili ruky na prieskum. Už to neboli ústa, nos, hlava, ktoré sa prvé dotkli neznámeho predmetu. Kráčaním sa uvoľnili dýchacie svaly a umožnili tak neskôr príchod spevu. pokračovanie článku
Pred 8-5 miliónmi rokov žil v afrických pralesoch posledný spoločný predok šimpanza a človeka. Bol schopný vzájomnej lásky, pomoci, opatery, ískania sa... rovnako ako násilia (pre šimpanzy existuje v pralese okrem leoparda jediný rovnocenný nepriateľ – šimpanz). Bol spoločenský, žil v tlupách. Niektoré ľudoopy žijú sparťansky, v hierarchii, ovládaní samcom, iné voľnejšie, v spolupráci, koordinované samicou. Náš predok (tak ako my) bol schopný obojeho. Niektoré ľudoopy žijú v monogamných zväzkoch, niektoré vo voľnej sexualite so spoločnou starostlivosťou o potomstvo, niektoré tak, že alfa samec vlastní hárem a ostatné samce sa pária len ukradomky alebo medzi sebou... U predka človeka (tak ako u nás) by sme tak isto mohli nájsť všetko. Boli už nastolené základy morálky. Nášmu predkovi bolo jasné, že na prežitie v skupine musí preukázať ochotu pomáhať, spolupracovať, trochu nezištnosti, že sa musí vedieť uzmierovať a odpúšťať. A že porušovanie pravidiel môže byť často ziskové a lákavé, i keď sa trestá. pokračovanie článku
- Rozfúkalo sa. Rozfúkalo sa tak, že je až ťažko kráčať proti. Je ťažko sa proti i nadýchnuť. Mám nesmiernu chuť kričať. Smiať sa. Pripájam sa k besu. Stávam sa vetrom, som bohom vetra. Chýba mi pevné telo, šialene, mocne a nespútane dujem... pokračovanie článku
Dýcham, čo nie je zlé. Ba, je to príjemné. Som slastník, vďakypevec, ktorý sa neštíti pochutnávať si na živote priamo pri prameni. Nádych, výdych, slabá nitka, kľúčik od vedomia. pokračovanie článku
Prazdun vyspieval svet slovom Ľúbosť. V jazyku stvorenia. Rozpínajúci sa vesmír nemá stred. Každý bod sa rovnako vzďaľuje od ostatných. Každý bod môže byť vyhlásený za stred. Takisto aj každý jeden jazyk, rovnako sa vzďaľujúci ostatným jazykom Zeme, môže byť jazykom stvorenia. pokračovanie článku
Dávno-pradávno, na počiatku, predtým, ako sa narodil Vesmír a s ním všetok svet, bola priepasť : bol stred stredov, zátoka v mori, bol kruh. Bol Prazdun. Sám v sebe, pre seba žijúci, sám zo seba sa radujúci, sám od seba nesmierny a dokonalý. Svetlo bolo na nerozoznanie od temnoty a nebolo toho pohľadu, čo by ich od seba oddelil. Spev bol na nerozoznanie od ticha.
A zachcelo sa Prazdunovi zmnožiť, podeliť sa so svojou radosťou. A v dlhom prenikavom výkriku vypustil zo seba Slovo. A nebolo toho sluchu, ktorý by Slovo začul. pokračovanie článku
Ležím. Premýšľam. Telo sa nehýbe, nedožaduje sa pozornosti. Je priskoro vstávať. Spať sa mi už však nedá. Často pomôže vyhoniť si, to unaví. Dnes nezabralo. pokračovanie článku
Mám vyštudovanú Ekonomickú Univerzitu v Bratislave a Konzervatórium v Žiline, odbor husle. Na gymnáziu v L.Mikuláši som šťastnou náhodou vystihol v maturitnom ročníku hodiny slovenčiny s básnikom Ivanom Laučíkom. Momentálne žijem v Bratislave.
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
