Potreba slovenského liberalizmu (Je Vladimír Palko homosexuál?)

Autor: Michal Kubáň | 19.6.2011 o 13:26 | (upravené 23.6.2011 o 14:30) Karma článku: 16,14 | Prečítané:  9378x

Islam považuje možnosť obháňania pozemskej krásnej panny nebeským Bohom (v štýle Diovho záletníctva) za rúhanie sa a zradu monoteizmu. Verí v sedem prorokov (medzi nimi Abrahám, Noe, Mojžiš, Ježiš a ďalší), z ktorých Mohamed bol posledný a priniesol „najčerstvejšie správy“. Spásu dosiahneme dodržiavaním pokynov hociktorého z týchto prorokov, pravda, najistejšie dodržiavaním pokynov Mohamedových.

 

Kresťanstvo verí v Ježiša ako v Hospodinovho syna, počatého spojením Absolútna, neohraničeného Stvoriteľa s pozemskou ženou. Jednotliví ľudia dôjdu k spáse cez Ježišovu osobu, prostredníctvom uverenia v jeho skutky a prepojením sa s jeho životným náhľadom a príkladom, ktorý ponúkol.

Judaizmus pôvodne používal výraz „Mesiah“ (Pomazaný) v zmysle očakávaného právoplatného izraelského kráľa. Takého, čo by bol pomazaný najvyšším veľkňazom (tak ako Mojžiš bol pomazaný Áronom, Saul a Dávid Samuelom...). Čo by izraelskému ľudu prinavrátil stratenú štátnosť a slobodu. Neskôr, keď bolo čoraz zjavnejšie, že dejinný vývoj k tomu nesmeruje, pojem nabral viac transcendentálny a apokalyptickéhoý charakter. Ľudstvo zažije spásu skrz svoj predvoj - izraelský ľud, ktorý získané osvietenie (po príchode Pomazaného) sprostredkuje neskôr ostatným. V každom prípade - Ješua z Nazaretu je v judaistickom kontexte len jedným z veľa rabbi (učiteľov) a nespadá ani pod jednu z definícií mesiášstva.

(Minimálne) dve z týchto náboženstiev sa mýlia.

Ďalej sú tu obrovské civilizácie, ktoré o troch Abrahámovych náboženstvách pred novovekom ani nechyrovali – Inkovia, Mayovia, Aztékovia, Čína s taoizmom a tradíciou Konfuciovou, India s hinduizmom, budhizmom, džinizmom... Japonsko so zen-budhizmom, šintoizmom, stredný Východ, subsaharská Afrika a Austrália s prepracovanými a pokročilými odrodami prírodných náboženstiev...

Preto liberalizmus. Ľudia od určitého stupňa vzájomného prepojenia sa jednoducho zbadali, že zaklínanie autoritou, ich vlastným Zjavením, prestalo na ostatných účinkovať. Každý má predsa zjavenie svoje, vlastné, rešpektu-hodné prinajmenšom rovnako. Začal sa teda pri vzájomných diskusiách a právnych vzťahoch používať všeobecný rozum a overiteľná skúsenosť.

Liberálom pokojne môže byť aj veriaci človek. Taký, ktorý si myslí, že viera je odlišná od intelektu, nedá sa potvrdiť ani vyvrátiť, nesmie byť teda vynucovaná ani jej zabraňované a nemôže byť zakomponovaná do štátnych politík a inštitúcií.

Liberalizmus je morálne nadradený akémukoľvek náboženstvu. Liberalizmus je humanizmus :

  • po prvé, náboženstvo si poväčšine nevyberáme, narodíme sa doň. Tie isté povahy katolíckych konzervatívcov, ktoré nás z obrazoviek presviedčajú o výnimočnosti svojej tradície, by pri narodení sa niekoľko tisíc kilometrov juhovýchodnejšie istotne patrili medzi islamských fundamentalistov. A to bez zmeny mimiky tváre, či argumentov. Aj keď liberalizmus tiež môže byť „vrodený“ v zmysle toho, že sa narodíme do liberálne zmýšľajúcej rodiny a už nám tak nejak „prischne“, oveľa častejšie si ho vyberáme počas života ako najrozumnejšiu z predkladaných alternatív. Ide o svetonázor zvolený.

  • po druhé, je morálne nadradené, ak niekto robí dobré skutky len tak, z vlastného presvedčenia alebo vlastného dobrého pocitu, ktorý mu to prináša. A nie zo strachu z trestu, z večného zatratenia, z božej odplaty, z pekla. Alebo na druhej strane, z túžby po odmene, odplate, zisku, po večnom živote či spáse.

  • po tretie, liberalizmus predstavuje minimálnu platformu, na ktorej sa môžu zhodnúť ľudia dobrej vôle všetkých ideológií a v rámci jeho princípov viesť diskusiu. Ako bolo povedané, liberálom môže byť človek každého vierovyznania. Je to tak preto, že liberalizmus ponúka iba overiteľné skutočnosti, je to systém „vyskúšaj a posúď“ namiesto „uver“. K nad-empirickej nadstavbe (takisto pre život nesmierne dôležitej) sa nevyjadruje, tú ponecháva každému na jeho osobnej intuícii a sympatiách. Liberalizmus je hľadaním všeobecne platných princípov a metód, ktoré sa týkajú spolužitia ľudí a spravovania vecí verejných. Má ekvivalent v novovekej vede, ktorá opustila stredoveké citovanie autorít a vydala sa cestou pokusu a pozorovania.

Určitá forma liberálneho myslenia sprevádzala ľudstvo počas všetkých jeho civilizačných rozmachov (rozvojové obdobia antiky, renesancia, osvietenstvo, viktoriánske Anglicko... ...spomínam iba Európu a Stredomorie, v iných civilizačných okruhoch by sa iste tiež dali vyhľadať príklady pre toto tvrdenie). Intelektuálny, hospodársky a kultúrny rozvoj je podmienený práve slobodou myslenia a slova, ktorú prináša liberalizmus. Náboženským konzervativizmom spútaná spoločnosť tiež síce môže dlhodobo fungovať, bude však nemenná a bude si celé stáročia úzkostlivo udržiavať dosiahnutý model a návyky (ako staroveký Egypt po väčšiu časť svojho trvania, tiež Byzancia, monarchie Habsburgovcov v strednej Európe a Španielsku...). Životodarná sila jednotlivcov je v takýchto spoločnostiach gniavená a podviazaná.

Pojem liberalizmus pochádza z francúzštiny a z Francúzskej revolúcie. Myslenie francúzskych osvietenských filozofov však zväčša iba vymenilo tyraniu šľachtických vládcov za tyraniu ľudu a tyraniu väčšiny. Francúzsky liberalizmus má aj najväčšie sklony koketovať s marxizmom a socialistimi. Pozitívnejšou výnimkou medzi francúzskymi liberálmi je snáď len A. de Tocqueville. Zaujímavejšia je anglo – americká odnož slobodomyseľného bádania : J.Locke, A. Smith, D. Hume, J. S. Mill..., z americkej strany najmä tzv. otcovia zakladatelia. Na ich prácach je postavená celá koncepcia moderného štátu. Ich užitočný, jednoduchý a prehľadný spôsob uvažovania však vonkoncom nezapustil korene vo verejnosti. Obzvlášť v tej postkomunistickej.

Na Slovensku neexistuje absolútne žiadna tradícia liberálneho uvažovania. Slovenská intelektuálna spisba bola od vzniku spisovného jazyka tvorená protestantskými a katolíckymi konzervatívcami. Právom im za našu vzdelanosť musíme byť vďační. Zvlášť ucelená, plodná a vplyvná je tradícia katolícka – spomeňme básnikov katolíckej moderny, Kolakovičovu Rodinu, tajnú cirkev, celé to prostredie, ktoré zrodilo Sviečkovú demonštráciu, KDH, porazilo nám na našom území komunizmus... Aj v rámci súčasnej novinárčiny svetonázorovo najčírejším a najzrozumiteľnejším hlasom hovorí konzervatívny Týždeň.

Ale aj konzervatívci potrebujú partnera do diskusie. Rovnocenného partnera, ktorého sa im nedostáva. Liberálmi sú u nás nazývaní bývalí marxisti alebo obrodeneckí komunisti, ktorí po zmene pomerov mali našťastie dostatok slušnosti, aby neotočili o stoosemdesiat a neskončili medzi konzervatívcami. Prípadne za liberálne sú považované „elity“ typu Evita a Braňo Mojsej (ospravedlňujem sa prvej, že som ich uviedol spolu v jednej vete). Ale liberalizmom predsa nie je schopnosť otvorene sa rozprávať o prezervatívoch!

Nezamýšľaným dôsledkom absencie liberalizmu u nás je, že slovenské humanitné myslenie, veda a literatúra sa nachádza v medzinárodnom vákuu, bez slovenských príspevkov k všeobecným kultúrnym témam (na rozdiel od susedných Maďarov alebo Čechov – Kundera, Havel, Hámvas...). Naša krajina tiež, napriekom pokrokom v oblasti ekonomiky, predstavuje európsky kultúrny skanzen, porovnateľný snáď len s Poľskom alebo krajinami bývalého Sovietskeho zväzu (najrepresívnejšie zákony proti ľahkým drogám, absencia registrovaného partnerstva homosexuálov, neonacistické výčiny na dúhových pochodoch, opakovaná účasť extrémistov z SNS vo vládach, velebenie vojnového štátu cirkvou...).

A teraz teda k Vladimírovi Palkovi. Nepriamym popudom k tomuto článku bola jeho diskusia v relácii Pod lampou s aktivistkou za práva LGBT ľudí Romanou Schlessinger. Samotnú jeho účasť na takomto type diskusie, ako aj jeho slušný slovník veľmi vítam a oceňujem. Nakoľko mi je jasné, že človeka v online debate nie vždy napadnú tie najpriliehavejšie slová a vyjadrenia, som schopný brať aj jeho výroky s určitou rezervou. Nejako sa však na debatu iste pripravoval a keďže niektoré svoje tvrdenia (dokonca väčšinu) zopakoval viackrát, zrejme do značnej miery vyjadrujú jeho názor.

Voči homosexualite ako takej, aj voči homosexualite ako agende ľudskoprávnych hnutí a aktivistov, použil v podstate štyri argumenty. S tým prvým, totiž že homosexualita prispieva k šíreniu prenosných chorôb a predstavuje zdravotné riziko pre takto sa prejavujúcich ľudí, ho hneď na mieste konfrontoval už moderátor Štefan Hríb. Liekom na prenosné choroby (teda okrem nepredstaviteľnej a nevynútiteľnej všeobecnej sexuálnej abstinencie) predsa vzťahy a partnerská vernosť. Každý myšlienkovo konzistentný človek, ktorý tvrdí, že mu ide o zdravie, musí teda podporovať registrované partnerstvá alebo priamo manželstvá takto orientovaných ľudí.

Druhým argumentom bolo to, že homosexualita (presnejšie homosexuálne správanie) je v rámci katolíckeho katechizmu výslovne pomenovaná ako hriech. Katolícky katechizmus nie je súčasťou biblie, nepochádza od Ježiša, nestotožňujú sa s ním ostatné kresťanské cirkvi, je dielom ľudí, katolíckych kňazov. Aj keď sa pápeži zaštítili svojou neomylnosťou, nájdeme v celej histórii obrovské množstvo ich skutkov, ktoré omylmi a dokonca hriechmi boli. Ostatne, Ján Pavol II sa za svojho pontifikátu za niektoré chyby predchádzajúcich pápežov ospravedlňoval. Neomylní sa ospravedlňovať nepotrebujú. Európa pamätá časy, kedy za hriech bola považovaná aj ryšavosť či ľavorukosť a ľaváci alebo ryšaví ľudia boli za svoju prirodzenosť trestaní a upaľovaní. Palkov výrok, že „nie je hriešne byť homosexuálom podľa sklonu, hriešne je však homosexuálne sa správať“ je parafrázou výroku nie je hriešne byť ľavák v zmysle sklonu, hriešne je ľavou rukou písať alebo s ňou vykonávať väčšinu úkonov. Čo je hriechom v rámci katechizmu katolíckej cirkvi nech ráči zostať za múrmi tejto ctihodnej inštitúcie. Do verejnej diskusie to nepatrí.

Tretím argumentom bolo, že LGBT agenda ľudskoprávnych aktivistov, pôvodne zameraná na zmiernenie diskriminácie inak orientovaných ľudí, smeruje k diskriminácii opačnej, k diskriminácii na základe viery. To pretože úplne ovládla verejnú diskusiu, mediálny a legislatívny priestor a vytvára tyraniu jednostranného myslenia, kde za vyslovením konzervatívneho presvedčenia nasleduje trest. Menoval pri tejto téme niekoľko ilustračných príkladov. Nakoľko tie isté mená a tie isté prípady používajú všetci konzervatívci vo všetkých podobných diskusiách, asi nie je práve najľahšie sa k podobným udalostiam dopátrať. Buďme však veľkorysí a predpokladajme, že sa tak deje vo veľkom a pravidelne.

Nuž teda áno. Európsky komisár, tribún ľudu, rozhodovateľ o viacerých zložkách života všetkých obyvateľov Európskej Únie, ktorý prehlási, že homosexualita je hriech, nemá na svojom poste čo hľadať. Rovnako by sa pratal preč komisár, minister, úradník, poslanec..., ktorý by vyhlasoval, že chorí na rakovinu si za svoju chorobu môžu sami, ktorý by tvrdil, že Rómovia sú geneticky leniví a neschopní práce, že ženy sú stvorené na domáce práce a do politiky nepatria a pod. Podobné reči, aj keď nie sú stíhateľné pri zaznení v krčme alebo v Krúžku-nepriateľov-všetkého-čo-nepoznám, do úst zástupcov občanov (opakujem : všetkých občanov) jednoducho nepatria. Rovnako je neprístupné odpretie vzdelávania a zravotnej starostlivosti (aj sexuologickej) osobám inej orientácie. Na to je proste zákon. Mimochodom, v tomto prípade dobrý a spravodlivý zákon. Slová „homosexuáli sú rakovinou spoločnosti“, ktoré počas verejnej omše vyslovil neslávne známy švédsky katolícky kňaz, by trestne stihané byť nemali. Rovnako osobne som proti tomu, aby bola stíhaná tzv. osvienčimská lož alebo velebenie komunizmu či fašizmu. Ako som už napísal v inom článku, takíto ľudia by mali byť skôr zosmiešnení vo verejnej diskusii, mali by byť spoločnosťou spontánne opovrhovaní, nemali by sa posilňovať a radikalizovať zakazmi. Podobne zosmiešnený a ponížený mal byť aj spomínaný kňaz. Aj keby som mal na to neviemkoľko dôkazov, nikdy v živote by som nevyslovil (elementárna slušnosť by mi to nedovolila), že povedzme katolícka cirkev je zločinecká organizácia. Nespravil by som to už len kvôli veľa mojim priateľom, z ktorých často tí najlepší sú aktívne veriacimi ľuďmi.

Posledným argumentom použitým proti homosexualite, pre Vladimíra Palku asi najsilnejším a najzávažnejším, keďže ho spomenul asi najviacej krát, je jeho osobný odpor, štítivosť, ktorú cíti voči homosexualite ako takej, a ktorú podľa vlastnej mienky zdieľa s väčšinou populácie našej krajiny (a samozrejme aj krajín ostatných). Podľa neho sa jedná o tisícročiami vypestované a preverené mravnostné tabu, ktoré bráni spoločnosti skĺznuť na scestie, porovnateľné s odporom k incestu, kanibalizmu a podobne. Pri tomto argumente sa pristavím trochu dlhšie.

Serióznosť použitia subjektívnych sympatií alebo antipatií v politickej, morálnej, právnej diskusii a praxi vyvrátil už v roku 1859 John Stuart Mill vo svojej eseji O politickej slobode. Napríklad moslimovia sa štítia jedenia (a s ním aj pojedačov) bravčového mäsa. Oni ho neodsudzujú, tak ako my odsudzujeme povedzme krádež. Pre nich je sviňa nečisté, špinavé zviera a jedenie jej mäsa v nich vyvoláva priamu fyzickú štítivosť a odpor. Odpor trochu zmierňovaný, samozrejme, rozumom, ktorý im našepkáva, že nie každý musí mať vo svojom náboženstve zakázané požívať bravčovinu, tak ako je tomu u moslimov a židov. Nám je hnusné násilné predlžovanie krkov alebo zväčšovanie ušníc niektorými prírodnými národmi, rovnako ako inému môže byť odporné naše vypchávanie ňadier, pier alebo zadkov silikónom. Sympatie a antipatie sú nestále a premenlivé, líšia sa od jedného spoločenstva ku druhému, sú vyvolané desaťročiami goebelovského opakovania alebo zaklínania určitého tabu a rovnako ľahko môžu takýmto slovným opakovaním v opačnom garde aj zaniknúť. Nie je to jadro, nejaký transcendentálny ukazovateľ etiky a svedomia. Že odpor k homosexualite nie je dlhotisícročným všeobecným civilizačným výdobytkom dokazujú ostatne aj civilizácie starovekého Grécka a Ríma, renesančného Talianska, stredovekého Arabského kalifátu, budhistické kláštory vo všeobecnosti a podobne. Naopak, kresťanská Európa a súšasný islam sú jedni z mála civilizácií histórie s tabuizovaním homosexuality a vypestovaným odporom ku nej.

S odporom a štítivosťou voči homosexualite som sa vo svojom živote samozrejme stretol. Ale nemám pocit, že sa jedná o väčšinové reakcie ľudí (výskumy na túto tému zrejme ešte neprebehli, takže moje aj Palkovo tvrdenie o pomere osôb s homofóbiou k celkovej populácii sú výsledkom našich subjektívnych dojmov). Poväčšine som obklopený heterosexuálmi, nemám potrebu uzavrieť sa do akéhosi queer getta. Z mojich osobných a subjektívnych pozorovaní vyplynulo, že priemerný nezakomplexovaný heterosexuál, vyrovnaný so svojou orientáciou a žijúci aktívny spoločenský a sexuálny život, neprechováva voči homosexualite a homosexuálom odpor a štítivosť. Homosexualita v ňom proste nevyvoláva nič. Môže mať spočiatku vypestované názory, ktoré inak orientovaných odsudzujú, ale pri slušnej a priateľskej diskusii je schopný svoje názory korigovať.

Naopak, silný odpor a štítivosť voči homosexualite som počas svojho 34 a pol ročného života zaregistroval v prudkej menšine prípadov a vždy sa jednalo o niektorý z nasledujúcich troch dôvodov jeho vzniku. Po prvé, homofóbmi bývajú hlupáci, často z malých miest a dedín (žije tam samozrejme aj veľa priateľských a múdrych ľudí, nechcem nikoho hádzať do jedného vreca). Títo hlupáci proste reagujú tupo a hlúpo vždy, keď sa stretnú s niečím pre nich novým. Na homosexuála začnú vzdychať, po černoške začnú pokrikovať „bu, bu, bu“ a podobne. Nie je absolútne žiaden dôvod ľutovať, že sa takíto ľudia s vami nebavia. Keďže hlúposť očividne nie je prípad Vladimíra Palku, prejdime k ostatným dôvodom.

Homofóbiou a odporom k homosexualite a homosexuálom ďalej (častokrát oprávnene) trpia ľudia, ktorí boli vystavení obťažovaniu alebo nebodaj znásilneniu zo strany homosexuála. Nemusí ísť vždy o obťažovanie telesné, pre nepripraveného a o sexualite sa baviť nezvyknutého človeka na spustenie šokovej reakcie častokrát stačí slovný návrh. Homosexuáli ostatne málokedy bývajú násilnými ľuďmi. Keďže si môžeme byť istí, že obťažovanie homosexuálom by si Vladimír Palko určite nenechal pre seba a používal by ho v diskusiách ako jeden z hlavných tromfov, aj tento dôvod jeho štítivosti môžeme z našich domnienok vylúčiť.

Tretím dôvodom, ktorý vyvoláva najsilnejší odpor voči homosexualite a homosexuálom je potlačená homosexualita. Na moje veľké prekvapenie, z ľudí, ktorí na mňa počas života útočili najviac, sa v 100 percentách prípadov vykľuli aktívni alebo skrytí „tepľoši“, ktorí sa hrubosťou pokúšali zakryť pred ostatnými svoje vlastné inklinácie, prípadne si tieto inklinácie ani vedome nepripúšťali a svoj vnútorný boj s veternými mlynmi preniesli do boja vonkajškového, proti podobným ľuďom, ktorí však tento boj na rozdiel od nich vyhrali a žijú zdravo a otvorene.

Táto domnienka voči pánovi Palkovi by vysvetľovala mnohé z jeho svetonázoru. Napríklad sex jedine za účelom reprodukcie (ak je to tak, ako vravím, k sexu so ženou ho to až tak neťahá, sex jedine za účelom plodenia detí je teda vítaná zámienka vyhnúť sa týmto „povinnostiam“). Ďalej jeho neohrabané opisy jarných žien v minisukniach, ktoré pôsobia tak trochu silene, latentní homosexuáli majú totiž tendenciu vravieť o svojich túžbach voči ženám viac a častejšie ako „normálni“ heterosexuáli. Takmer ako priznanie mi pôsobila veta : „niektorí ľudia radšej zvolia smrť, ako by podľahli takýmto typom túžob!“ Takýto zúfalý a téme neprimeraný výkrik svedčí o silnom vnútornom zápase človeka so svojou prirodzenosťou. A potom aj jeho neustále vyťahovanie sexu. Homosexuálneho styku sú schopní všetci, aj heterosexuáli. Queer ľudia sa líšia od väčšinovej populácie tým, že sa do ľudí rovnakého pohlavia zamilovávajú. Ak ste si pán Palko ešte nevšimol, ide nám o registrované partnerstvá a podobné záležitosti vzťahov a lásky, nepresadzujeme otváranie homosexuálnych verejných domov alebo štátom organizované gruppen-sex parties.

Vladimíra Palku som tým, že som ho (hypoteticky) označil za latentného homosexuála, podľa jeho vlastných slov ani neurazil. Veď homosexualita v zmysle sklonu podľa neho hriechom nie je. Naopak, možno ešte bude pyšný. Totiž, že on hrdinsky zvláda zápas, ktorý na neho uložil jeho Boh, zakiaľčo ostatní (otvorení homosexuáli) v tomto zápase zlyhali. Neberiem mu jeho presvedčenie. Pre mňa je potláčanie základnej zložky osobnosti človeka, ktorou je potreba lásky a vzťahu, jednoznačným hriechom a zlom a každého človeka, ktorého stretnem v podobnom rozpoložení, budem presviedčať, nech vykročí za pravdou, láskou, vzťahom, namiesto toho, aby zotrvával v klamstve a v hromadiacej sa nenávisti voči ostatným, tak ako ho o tom presviedča pán Palko a jemu podobní.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?