Pár tisíc jedincov, ktorí z našeho druhu ostali po výbuchu sopky Toba (cca 70 tis. p.n.l.), prežívali v prímorských stepiach a lesostepiach juhovýchodnej Afriky. Potravou im boli ryby a plody mora z plytkého šelfu Indického oceánu, pečené mäso bylinožravcov savany (najmä antilopy a gazely). A tiež rastlinná potrava: zrná tráv (predkovia dnešných obilnín), bôby divých strukovín, podzemné a nadzemné časti rastlín (hľuzy, listy, kvety, plody) a ovocie.
Takýto spôsob života – zber plodov subtropického mora, dopĺňaný mäsom stepnej zveri a rastlinami – bol možný v prakticky nezmenenej podobe na obrovskom oblúku ohraničeného východnou Afrikou, Arabským poloostrovom, Prednou a Zadnou Indiou, ostrovmi Indonézie a Austráliou. A veru sa touto prvou pobrežnou megadiaľnicou ľudia rozumní aj vybrali. A to hneď ako boli na to pripravení – v období zhruba pred 60 tisíc rokmi, po tom, čo sa ako-tak pozviechali zo svojho takmer vyhynutia, na ktoré odpovedali razantne - vznikom šamanizmu a následným rozvojom sekundárneho vedomia a modernej reči.
Kvôli naviazaniu obrovského množstva vody v ľadovcoch bola vtedy hladina svetového oceánu o 100 m nižšia ako dnes. Tento pokles obnažil až 200 kilometrový pás súše pozdĺž západného pobrežia Indie. Perzský a Thajský záliv boli úrodné riečne delty, India bola prepojená s Cejlónom, Austrália s Novou Guineou a Tasmániou. Východoafrickí zberači mušlí prekonali prieliv Bab al-Mandab na juhu Červeného mora a cesta do Južnej Ázie bola otvorená. Potom ešte cca 100 km (vtedajšieho) otvoreného mora medzi ostrovmi Indonézie a obsadili aj Austráliu. Boli to prví primáti, ktorí kedy do Austrálie doputovali. Nenašli sa pozostatky ich lodí, možno stačilo pár brvien zviazaných dohromady. Isté však je, že sa cez more preplavili. Ostatne cez more (minimálne cez Červené, prípadne cez Gibraltar) sa musel preplaviť státisíce rokov predtým už Homo erectus. Potomkami týchto pobrežných pútnikov sú pôvodní obyvatelia Austrálie, ďalej negritské populácie na Andamanských ostrovoch, Semangovia v Malajzii, Aetovia na Filipínach a podobne. Geneticky nám o tejto výprave podávajú správu znaky M v mitochondriálnej DNA (dedenej v ženskej línii) a M130 na mužskom chromozóme Y. Rozsiahlejšie negritské populácie, ktoré túto pobrežnú oblasť pôvodne obývali, boli neskôr asimilované vlnou ázijsky vyzerajúcich ľudí po domestifikovaní ryže.
Iná skupina stepných lovcov využila zhruba pred 50 tis. rokmi prechodné teplejšie a vlhkejšie podnebie a prekročila Saharu. Mohlo sa im to podariť po prúde Nílu a potom cez Sinajský poloostrov až do Levanty (krajiny východného Stredomoria), alebo mohli prekročiť prieliv Bab al-Mandab na juhu Červeného mora (tak ako to pravdepodobne urobili pobrežní pútnici) a dostať sa do Levanty predpokladaným vtedajším stepným pásom z arabskej strany Červeného mora (ešte dnes zasahuje trávnatá step až k mestu Medina, ktoré je zhruba v polovici). Po opätovnom ochladení sa podnebia a znížení množstva zrážok ostali uväznení na novom kontinente a ľudstvo sa až do skončenia doby ľadovej rozdelilo na svoju africkú (subsaharskú) a neafrickú časť. Genetickou stopou prekročenia Sahary sú znaky M89 na chromozóme Y (jeho nositeľmi sú takmer všetci neafrickí muži s výnimkou Austrálčanov a ďalších nositeľov znaku M130) a znak N v mitochondriách.
Dosiahnutím Levanty bola cesta do Eurázie otvorená. Bola tu neprerušovaná stepná diaľnica od zálivu Akaba v Jordánsku cez pobrežie Stredozemného mora, juh Turecka a sever Iraku a Iránu až do strednej Ázie – vnútrozemský náprotivok pobrežnej superdiaľnice. Ich ďalšie rozšírenie už bolo omedzené iba ich chuťou sa túlať. Druhové zloženie zvierat bolo podobné ako na africkách savanách – s gazelami a antilopami v Levante, ovcami a kozami na svahoch iránskeho Zagrosu a v pohoriach Turecka, predchodcami hovädzieho dobytka v strednej Ázii. Pár z vtedajších Levanťanov sa cez Turecko a Balkán dostalo až do Európy, archeologické stopy po nich nazývame aurignaciénskou kultúrou. Na naozajstný príchod Európanov - z iného smeru (cez Rusko a Ukrajinu) a už plne aklimatizovaných na nehostinné podnebie Európy doby ľadovej (gravettiénska kultúra, lovci mamutov) - bolo treba ale ešte vyše 15 tisíc rokov počkať.
V strednej Ázii, konkrétne v dnešnom Afganistane, však narazili na prvú neprekonateľnú prekážku – posvätnú úctu vzbudzujúce horské pásma Hindúkušu, Himalájov a Ťan-Šanu, z troch svetových strán sa zbiehajúce do takzvaného Pamírskeho uzlu na území dnešného Tadžikistanu. V každom pohorí boli vrcholky presahujúce 5000 metrov a lúčovito sa rozbiehajúce hrebene predstavovali významnú prekážku ďalšieho postupu (svet sa nachádzal v zovretí poslednej doby ľadovej, teploty boli nižšie ako dnes). Stredoázijskí lovci sa rozdelili do dvoch skupín.
Jedna z nich prešla stepiami južného Iránu (alebo priesmykom Bolan na pakistanskej strane Hindúkuša) do úrodných nížin Pakistanu a Indie. Na chromozóme Y nám o tom podáva svedectvo znak M20, v mitochondriálnej DNA znak N5. Na pobrežných pláňach Indie stretli aj lovcov a zberačov z predchádzajúcej vlny vysťahovalcov – našich pobrežných pútnikov. Genetika nám čosi hovorí o tom, ako sa k nim správali. Keďže ženský (mitochondriálny) pobrežný znak M je v indickej populácii rozšírený oveľa viac a oveľa rovnomernejšie ako mužský pobrežný znak M130, dá sa predpokladať, že stepní lovci si brali k sebe ženy pobrežných pútnikov a plodili s nimi deti, zatiaľčo pobrežní muži k reprodukcii takmer neboli pripustení.
Druhá skupina sa vydala na sever od Hindúkuša. Tam ich čakal masív Ťan-Šanu, ktorý ich nepustil do západnej Číny. V tomto období sa na chromozóme Y objavila ďalšia mutácia M45, ktorá je príznačná pre mužov strednej Ázie. Mitochodriálnym doplnkom k nemu sú znaky A1 a N9.
Ľudí, ktorí sa pred 40 tisíc rokmi ocitli na sever od Hindúkuša, odrezalo od ostatných populácií pokračujúce ťaženie zimy a sucha. Stepný pás, ktorým sa v prechodne teplejšom období dostali cez severný Irán, sa zmenil na púšť. Cestu na juh do Indie uzavieral Hindúkuš. Niektorí z nich ostali pri jeho úpätí, kde zvieratá napájajúce sa vodou z topiacich sa ľadovcov postačovali k prežitiu určitého počtu ľudí. Väčšina sa však musela vydať na sever – do najnehostinnejšieho prostredia Eurázie, na Sibír, a to v čase, keď sa zúrenie ostatnej doby ľadovej blížilo k svojmu vrcholu. Podmienky boli nepredstaviteľne odlišné od klímy Afriky, ktorú opúšťali 10 tisíc rokov predtým. Teploty v zime klesali na -40 °C aj nižšie. Avšak boli to ľudia rozumní, tvory adaptované na adaptáciu, pomáhajúci si a vedení intuíciou svojich šamanov. Navyše zvieratá, ktoré tam žili, za to stáli.
Podľa Bergmannovho pravidla hmotnosť zvierat rastie priamo úmerne so zemepisnou šírkou ich výskytu. Tropický prales je síce domovom miliónov druhov zvierat, ale ich telesná veľkosť je v porovnaní s tvormi mierneho a polárneho pásma dosť malá. Po severských stepiach sa naproti tomu premávali obrovské mäsové konzervy, ktoré boli nútené ukladať si veľké zásoby tuku kvôli dlhým zimám. Jedným z takých zvierat bol mamut, obrovský, ale tiež pomalý a nemotorný. Taká zásoba potravín stála za trochu nepohodlia a premýšľania. Ľudia si na prežitie v severskej stepi vynašli kostené ihly, ktorými zošívali zvieracie kože a vyrábali tak šaty. Vymysleli si prenosné koženo-kolové prístrešky kvôli neistým výpravám v otvorenej stepi, mimo úžľabín a jaskýň. Putovanie ich mohlo zaviesť ďaleko od zdrojov kameňa, museli byť teda pri jeho spracovávaní šetrnejší. To viedlo k vývoju technológie výroby mikrolitov – malých kamenných hrotov, použiteľných ako škrabky, šidlá, nože ale najmä ako násadce na oštepy a šípy. Keď sa už adaptovali na drsné podmienky, nový svetadiel ležal pred nimi ako na dlani.
Tí, ktorí sa pustili na východ, severne od pohoria Ťan-Šan, nakoniec dorazili do Číny. Mohlo sa im to podariť, ako neskôr Džingischánovi, prekročením takzvanej Džungarskej brány. Alebo, ak sa chceli vyhnúť púšťam západnej Číny, putovali dlhšie, okľukou cez južnú Sibír. Niekedy pred 35 tisíc rokmi dorazili do Kórey a Japonska. O ich putovaní svedčia znaky M175 na chromozóme Y a znak F v mitochondriách.
Afriku opustilo malé množstvo ľudí (a teda aj malé množstvo génov) v porovnaní s tými, čo v nej ostali. Všetci neafrickí muži (a taktiež niektorí Afričania) sú potomkami jediného muža, nesúceho na svojom chromozóme Y znak M168, „euroázijsko-austrálsko-amerického Adama“. Rovnako nové kontinenty (východnú Áziu, Európu, Austráliu, Ameriku...) osídľovali a zaľudňovali malé skupiny dobrodruhov a odvážlivcov – často len niekoľko stovák alebo desiatok ľudí. Za fyziologické rozdiely medzi nami (ostatne ohromne preceňované a spočívajúce v ľudskom zvyku neustále pozorovať tváre svojich spoločníkov a čítať z nich) teda nemôže čas – náhodné mutácie a adaptácia na nové prostredia - času ubehlo od oddelenia línií primálo (tieto línie sa v historických časoch opäť začali spájať). Za rozdiely môže genetický drift – malá zakladajúca skupina ľudí nesúca svoje individuálne fyziologické zvláštnosti a výzor (povedzme širokú tvár a pod.) preniesla tieto na svojich potomkov a z individuálnej zvláštnosti sa stala línia ("rasa").
Ostatní stredoázijskí potomci znaku M45 (tí, ktorí sa nevybrali na východ) sa vydali dvoma smermi – (severo)západným, cez širočizné stepi Ruska a Ukrajiny, po prekročení Karpát ďalej do Európy. Tú dosiahli cca pred 30 tisíc rokmi, znaky M173 a I,J,K a ďalšie. Ešte iní išli na sever – do najnehostinnejších oblastí sveta, do polárnych oblastí Arktídy. Aby ich osídlili, potrebovali sa adaptovať ešte takmer 20 tisíc rokov (kým do južnej Sibíri prišli ľudia pred 40 tisíc rokmi, Jakutsko, Kamčatku a ďalšie oblasti severovýchodnej Sibíri dosiahli až pred 20 tisíc rokmi - v DNA o tom svedčia znaky M242 a A). Možno ich k tomu dohnali aj populačné tlaky – veď 20 tisíc rokov p.n.l. predstavuje absolútny vrchol zúrenia ostatnej doby ľadovej a príjemných miest na prežívanie vtedy ozaj nebolo mnoho.
Obyvatelia arktických oblastí severovýchodnej Ázie sa pričinili aj o osídlenie Ameriky – dosiahli ju cca pred 15 tisíc rokmi, keď bol vďaka nízkej hladine oceánov pevninou prepojený Ďaleký východ s Aljaškou. Pomohli im v tom aj bývalí pobrežní pútnici, ktorí celé desaťtisícročia po dosiahnutí južnej Ázie a Austrálie „pokračovali“ vo svojej svojej púti po východe kontinentu, premiešali sa s novopríchodzími „vnútrozemským“ Aziatmi a zaniesli svoju genetickú líniu až do Ameriky.
Niečo po roku 15 tisíc bol človek rozumný s výnimkou Antarktídy takmer všade – v Afrike, celej Eurázii, v Austrálii aj v obidvoch Amerikách od Aljašky až po Ohňovú zem. Na veľkej časti týchto území (Austrália, Amerika, Arktída) sa ocitol ako vôbec prvý hominid. O chvíľu mala ostatná doba ľadová povoliť svoje zovretie a uvoľniť priechod udalostiam, ktoré viedli k vzniku civilizácií a známej histórie.
